Linkin Park - Minutes To Midnight

Za normálnych okolností by som recenziu na podobnú kapelu nepísal. Nezaujímala by ma. S Linkin Park je to ale trochu inak. Táto kapela bola totiž prvotným impulzom môjho záujmu o hudbu. Od vtedy som prešiel dlhú cestu, nostalgia ma však núti na chvíľu sa vrátiť späť.

Keď v roku 2000 vyšiel Hybrid Theory, debutový album tejto kalifornskej kapely, mal som desať rokov. Rýchlo som sa stal fanúšikom a túto nahrávku mám napočúvanú odpredu aj odzadu nespočetne veľa krát. Neskôr skupina vydala remixový album Reanimation, druhý štúdiový album Meteora, koncertné cd Live In Texas a spoluprácu s rapperom Jay-Z na Collision Course. Spätne ma fascinuje, ako z tak málo materiálu dokázali vytrieskať toľko veľa.

Novinka Minutes To Midnight predstavuje Linkinov v novom svetle. Jej vydanie bolo niekoľkokrát posunuté, nakoniec však vychádza 14. mája. Podľa Mikea Shinodu kvôli tomu, že kapela mala veľa nápadov a nechala ich plynúť dlhšie ako pôvodne plánovala. Za ten čas došlo navyše aj k istý žánrovým posunom. Frontman Chester Bennington tvrdí: "Nu-metal z predchádzajúcich albumov je kompletne preč. Mike o veľa viac spieva, pribudlo klasického rocku a taktiež aj hip-hopových beatov." Spolu so zmenou zvuku nastala aj zmena vizuálu. "Ostrihali sme si vlasy, zmenili oblečenie a sme tu. Ako noví." Nové logo skupiny je už len čerešničkou.

Ako to celé ale vyzerá v praxi? Linkin Park zmäkli. Možno aj dospeli. Už sa neozýva žiadne týranie hlasiviek speváka, všetko je pokojnejšie. Nudnejšie. Čo im ale stále ide výborne, sú refrény. Vynikne v nich Benningtonov hlas, občas sú viachlasne zaspievané, čo im dodáva intenzitu. So slohami je to ale bieda. Sú nevýrazné a väčšinou bez emócií. Postupne prestávajú baviť a vy čakáte na koniec pesničky. Niektorí fanúšikovia sa možno od kapely odvrátia, album ale sotva pritiahne nových. Toto je žiaľ všetko podstatné, čo sa dá o Minutes To Midnight povedať. Je to prevažne nezaujímavý album, na ktorom je asi najlepší pilotný singel What I´ve Done (video pod textom). Tento ukazuje novú tvár kapely v najlepšej podobe.

Čo dodať na záver? Linkin park sa zmenil. Ja tiež. Naše cesty sa definitívne rozdelili.

Sigur Rós - dve videá

Dlho ste na blogu nepozerali žiadne video, tak som si povedal, že je čas napraviť to. Nepôjde ale o žiadne novinky, oba klipy sú z roku 2005. Vtedy totižto islandská post-rocková štvorica Sigur Rós vydala svoj piaty album Takk (obrázok je cover albumu). Obe pesničky, Glósóli aj Hoppípolla, sú single z neho. Ak sa vám páčili, napíšte ;)


Glósóli


Hoppípolla

Matthew Herbert - Score

Britský hudobník Matthew Herbert je neskutočne všestranný a plodný umelec. Venuje sa jazzu, elektronickým experimentom, pracuje ako producent a DJ a mnoho iného. Produkoval alebo remixoval také hviezdy ako sú napríklad Björk, REM, či Yoko Ono. Spolu so svojou dlhoročnou spolupracovníčkou - speváčkou Dani Siliciano sa mu podarili vytvoriť niekoľko výnimočných albumov. Za všetky treba spomenúť aspoň Goodbye Swingtime, big-bandový album so šestnástimi jazzovými hudobníkmi, a organický Bodily Functions z roku 2001.

26. Marca vydal Herbert nový album nesúci názov Score. Score nie je klasický štúdiový album. Je to (mierne upravená) zbierka piesní, ktoré tento Brit vytvoril pre rôzne filmy, predovšetkým pre európske umelecké snímky. Tieto dopĺňa skladba napísaná pre baletné predstavenie istej tanečnej spoločnosti. Dôležitým faktom je, že väčšina týchto pesničiek nebola nikdy predtým vydaná na žiadnom cd.

Score je pomyselne rozdelený na dve časti. Prvá začína pomalými nenápadnými skladbami, ktoré zrazu prejdú do energického a hravého big bandu. Tieto piesne silne pripomínajú atmosféru starých čias. Klavír sa strieda s trúbkami a saxafónmi, všetko sa odohráva na pozadí nenápadných bicí. Nástroje a hudobníci sa predvádzajú, čím vznikajú miestami rozsiahle tanečné skladby popretkávané klavírom, akoby vystrihnutým z veselej grotesky. Občas sa mihne invenčne zapracovaný sampel (Singing In The Rain).

S prechodom do druhej časti začne rytmus spomaľovať a čoraz častejšie vniká do skladieb vplyv počítača. Tieto skladby poslúžia ako veľmi vhodný dôkaz, že elektronika a klasická hudba sa dokážu spojiť a ladiť spolu v harmonickom celku. Celé sa to deje vďaka skvelo vyvinutému citu pre detail, ktorým Matthew Herbert jednoznačne disponuje. Skvelým príkladom je desaťminútová Rendezvous. Svoju úlohu v nej zohrajú aj mužský a ženský zbor, vďaka čomu patrí k jedným z vrcholov albumu. Za zmienku isto stojí aj Running From The Credits - pekná a nápaditá skladba, kde sa ako beat mihnú aj najrôznejšie (humorne a s nadhľadom spracované) telesné zvuky.

Napriek tomu, že album je vo svojej podste zbierkou filmovej hudby, pôsobí veľmi kompaktne. V jeho závere sa Matthew Herbert s poslucháčom rozlúči jednoduchou a prosto pomenovanou skladbou Closing Theme. Ja sa rozlúčim s vrelým odporučením. Vypočujte si Scale, stojí to za to.

Peťo Tázok - Vp84

Predstavte si vesmír a v ňom malú planétu. Podivné, ponuré a smradľavé miesto. Presne o takomto bude dnes reč.

kde aj pes by ľutoval skapať keď vidí tu nudu,
obyvatelia mestečka v začarovanom kruhu.
kde jedine kostolný zvon značí pohyb času
i keď ten tu nehrá rolu

Peťo Tázok a Karaoke Tundra neurobili bežný album. Kombináciou experimentálnej elektronickej hudby a rapu stvorili obraz podivného Vp84, miesta zastrčeného kdesi v paralelnom svete. Jeho obyvatelia sú tajomní introverti. Žijú svoje bezvýznamné životy plné rutiny a strachu. Túlajú sa po depresívnych uliciach, len v nedeľu navštívia kostol. Občas sa niekomu podarí dostať sa preč, aby sa už nikdy nevrátil.

a prišli na to priskoro, ešte mali šancu odísť
z tejto doby, kde kolísky znamenajú rovno hroby.
a potom sa nám za nimi cnie
a spoznávame, že vlastne jak na tom zle sme.
že sme spútaní tradíciou, až je to desné,
jak včerajšok je dneškom zajtrajška, vždy presne to isté.

Zo zatuchnutých krčiem sa šíri letargia a smrad. Podivíni pri stoloch sedia a zabíjajú čas. Barman umýva poháre a zazerá. Čašníčka sníva o kariére herečky a čaká kým hostia vypadnú. Čas sa vlečie.

prach z podlahy sa víri s tónmi z jukeboxu
a jeho šlágrov. pár chlapov, čo padlo na dno
spolu myslia na tie dni šťastia,
keď nie kvôli smútku, ale image-u išli chľastať.

V miniatúrnom byte spomína chlapík na starého otca. V izbe je smrad, vonku tiež. Pije. Ľudia mutujú, inak sa stále nič nedeje. Pod posteľou hračky, na stole prázdna fľaša, na zemi kosti. Psychický rozklad pokračuje. Neurotická, prepadnutá tvár v zrkadle ako jediný spoločník. Spať sa mu nedá, spomína na staré časy. Takmer halucinuje.

pod posteľou pohodené staré kosti pre psa,
v kostnej dreni viem čítať, že život je skepsa.
jedna polička a na nej neumytý vercajg,
čo zapácha olejom a letargiou, čo deptá.

Takto vyzerá tajomné Vp84. Portrét mesta je dokonale vykreslený, presne sa zjavuje v mysli. I keď prehliadka mestom netrvá viac ako 13 minút, zanechá ešte dlho dojem. Stiahnite si. Počúvajte...