Pohoda 2007

Po všetkých Rockfestoch, Letných pauzách a iných festivaloch som sa tento rok konečne dopracoval až k tomu najväčšiemu a najlepšiemu. K Pohode.

Zhon som zažil hneď od začiatku. Na nabalenie, vyspatie a celkové pripravenie sa som mal len jednu noc, keďže som sa rútil priamo od našich maďarských susedov, u ktorých som prežil pár príjemných, lenivých dní.
Prvej vypätej situácie sa mi nečakane dostalo hneď skoro ráno. Lucia, môj spolubojovník, mi oznámila, že ju veľmi bolí brucho a asi nebude môcť ísť! Našťastie som vtedy nebol príliš v stave triezvo uvažovať, takže som jej len odporučil spať a zjesť nejaké tabletky. Našťastie to zabralo, a tak sme už o pár hodín vystupovali pri Trenčíne z auta, aby sme prešli kontrolou a nasadli na šialený trojdňový kolotoč.
Možno aj vďaka tomu teplu prebiehalo všetko hladko ako po roztopenom masle. Pri vstupe do areálu sme dostali štýlové zeleno-žlto-biele náramky, pohodový .týždeň špeciál a praktickú minibrožúrku s mapou a programom. Takto nabalení sme sa vybrali do stanového mestečka nájsť kúsok zeme, kde by sme si pre nasledujúce dni mohli vyčarovať náš provizórny domov. Ako sme ale na mieste zistili, stan sme nechali v aute! OK, stávajú sa aj horšie veci, poviem si a volám otcovi. Po druhýkrát zabsolvujem cestu pod horúcim slnkom, vyjdem pred areál a v smiešne úzkom páse tieňa z garáže čakám na stan. O pár desiatok minút som naspať v mestečku, kde sa už Lucia stihla zoznámiť s našimi susedmi - vymetačmi festivalov, opakujúcimi frázu "very, very well". Dokonca aj bez jasného kontextu.
Stan sme rýchlo a bezproblémovo postavili a šli sme sa pozrieť do "centra". Centra diania.
Napriek skorému popoludniu sme stretli dosť ľudí, z ktorých si väčšina zadala rovnakú úlohu ako my. Prezrieť si trenčianske letisko pokým to je ešte možné. Vďaka tomu sme získali prehľad o polohe všetkých miest (i keď Lucka mala mierny problém) a stihli si aj uvedomiť, že areál vlastne nie je až taký rozľahlý ako sme si mysleli. Do našej úvodnej exkurzie nám hrali český Sunflower Karavan, ktorí sa mi zahatím pesničky od Sigur Rós postarali o prvé zimomriavky. Pri teplote 4O stupňov celzia je to celkom nevšedný pocit.
Keďže Lucii sa zažiadalo tanca, šli sme na workshop do Nay Tanečného domu_FM. Dvaja taneční majstri tam pokúšali z prítomných vykresať nejaké ľúbivé pohyby, čo sa im koniec koncov aj darilo. Skončilo sa to viac než zaujímavo - situácia sa otočila tak, že som neťahal zo stanu ja Luciu, ale ona mňa. Priamo na koncert slovenských Diego.
Hmm, Diego. Vystúpenie bolo rovnaké ako album. Dobre znejúci, predsa ale trochu všedný rock´n´roll (na tejto mojej kacírskej myšlienke si Lucia v komentároch dosť zgustne;).
Po nich sme sa postupne prepracovali až do Tatra Banka arény, kde svoje snivé predstavenie predviedla česká Khoiba. Ak poznáte ich pesničky, viete si predstaviť, ako asi éterická speváčka pôsobila. Ale to, ako z jej bielej blúzky tiekol pot a ako sa celý čas utierala už z jej spevu nevydedukujete. Mimochodom, s tým vzduchom a teplom v TB aréne to bolo miestami naozaj (napriek snahám organizátorov) dosť biedne.
Khoiba skončila a my sme utekali do Artfórum café, kde svoju besedu s prítomnými končila Jana Kirschner. Aj za posledných 15 minút, počas ktorých som ju počúval a sledoval, ma presvedčila, aký prirodzený, veselý a bezprostredný človek je. Kľudne sa prizná, že nemá rada svoju pesničku V cudzom meste a musí sa "veľmi snažiť" keď ju speva. Alebo porozpráva o zvláštnej anglickej párty, kde si každý v igelitke prinesie vlastné jedlo. Zo Shineu má pocit, že je to veľmi dospelý album a taký, ako sa počas dvoch rokov jeho príprav cítila. Dokonca sa občas vraj cíti, akoby mala 40 rokov a poznala odpovede na všetky otázky. Po tomto zážitku a následnom večernom koncerte sa človek na jej album pozerá (minimálne trochu) inak. Mimochodom, neverte tým, ktorí vravia, či skôr píšu, že jej koncert bol nudný a ľudia reagovali len na jej staré a známe pesničky. Klamú. Jana vo svojich bodkovaných šatách žiarila, ľudia počúvali každú skladbu a svoju priazeň aj náležite oceňovali potleskom. To, čo na albume chýbalo, duša, sa pri živom koncerte naplno ukázalo.
Po tomto zážitku sme ešte trochu spomalili, akoby sme tušili čo nás bude čakať. Natlačili sme do seba prvé jedlo dňa, preliali ho kofolou a šli sa pozrieť do tanečného domu. Najskôr to vyzeralo celkom nevinne. Brazílska perkusionistická skupina Moleque De La Rua "workshopovala" s prítomným osadenstvom so svojimi paličkami, bubnami, či takými zvláštnymi nástrojmi ponášajúcimi sa na dva ohnuté kravské zvonce. Tých najlepších si vzala so sebou na pódium, kde odohrali zopár pútavých bubnovačiek. Potom sa ľuďom poďakovali za spoluprácu a začali vlastnú show. A tu sa dostávame k prvému vrcholu tohotoročnej Pohody. Niektoré momenty sa proste ťažko opisujú, ak ste ich nezažili. Keď hodinu, ktoré vám pripadajú ako dve, tancujete a skáčete tak, že si už po pol hodine myslíte že ďalšiu minútu už nezvládnete, keď sa s "vedľaskákajúcim" odtrhnete tak, že máte obavy obavy či ta zátarasa pred vami naozaj splní svoju funkciu a nezlomí sa od toho ako sa od nej neustále vystreľujete a keď vidíte pol tucta černochov mlátiť do svojich bubnov, fľašiek, hadíc a neviem čoho ešte, tak... Tak tak to asi vyzeralo vystúpenie Moleque De La Rua.
Sucho po tomto delíriu bolo takmer smrtiace. S Luciu sme z posledných síl šprintovali k najbližšiemu stánku s občerstvením, aby sme sa spasili nejakou vodou. To, že sme tu zažili chudáka výčapného, ktorý nestíhal, prosil ľudí aspoň o cigaretu a sníval o malom pive, je už iná story.
Lucia bežala do stanu vymeniť šľapky za tenisky, aby si v zdraví mohla užiť The Hives, v kuloároch zvaných Híveš;) Čakám pri Bažant stagei a sledujem Wu Tang Clan, "ktorý ponúkol len pózovanie, húlenie a afekt nikoľkých gangstaz v teplákoch," ako to napísal ktosi z inMusic.sk. Viem, že boli jedni z prvých, aj tú atmosféru som videl. Napriek tomu sa s inMusic celkom stotožňujem.
Pár flashov: Lucia sa vracia. Namáčame si hlavy. Odhadzujeme fľaše. Derieme sa davom. Ideme proti prúdu. Prichádzame pred stage. Zaujímame pozície. Čakáme. Čakáme. Obrovské červené "The Hives" sa rozsvecuje. Čakáme. Prichádza Kaščák. Uvádza kapelu. Začínajú. Začíname.
The Hives patrili k ďalšiemu z vrcholov nášho víkendu. Ak niekomu prekážali mierne naRcistické hlášky frontmana Pelleho, ja som sa na nich dobre zabával. Rovnako ako na tom, keď točil šnúrou s mikrofónom, ktorý ale nechytil a tak nestihol začiatok refrénu. To mu ale vôbec neprekážalo, však ľudia to odspievali za neho. Robil show, zabával, a to je v prípade rock´n´rollu viac než čisté (a všetky) tóny. Švédi zahrali všetky najväčšie hity, pridali úplnú novinku, skákali, znásobovali energiu davu. Slovami klasika, výkon hodný headlinera.
Aby bola zachovaná rovnováha, šli sme si oddýchnuť do TB arény, kde sa po výpadku prúdu znova rozbiehala preformance inštrumentálneho projektu Zero 7. Tu už Lucka začala prejavovať prvé známky psychickej, ale najmä fyzickej, "vyflusanosti". Ja hrdlom spláchnem jedno kapučíno a ideme sa pozrieť na Tibora Holodu (to je ten DJ, čo okrem iného organizuje bratislavský Wilsonic) . Jeho set sa sľubne rozbiehal a strhával viac a viac ľudí. Napriek tomu po pár desiatkach minút odchádzame, pretože Lucia už nevládze a potrebuje horizontálnu polohu. A ja, keďže som charakter, idem s ňou;)

Ak si niekto myslí, že som ešte rozbehnutý, s kofeínom v krvi, v dobe lámania sa noci na deň dokázal zaspať... mýli sa. Ležím na spacáku a podchvíľou počúvam útržky rozhovorov, zakopávania a nadávky korunované výrokom po pol piatej ráno: "Kurva, de bývam?! Šak je to tu jak Petržalka!". Po záchvate smiechu som spolu s Luciou bez šance na spánok. Ona to napriek tomu skúša, ja idem vyskúšať nejaký toi toi.

Po ranných tortúrach s oblečením, spaním, umývaním a ďalším a ďalším -ím, ideme na raňajky. Káva s džemovými šiškami, lepšie som si želať nemohol. Moja spolubojovníčka taká nadšená nie je. Ideme vyskúšať folklórnu Husľovačku, celkom sa nám ich netradičný pohľad na folklór páči, ale v polovici musíme odísť, lebo obaja sme si mohli ústa zívaním vykĺbiť ( aby bolo jasné, devy a šuhajovia z telesa na vine neboli).
Vonku padáme pod provizórny tieň a nasávame zo vzduchu silu na nový deň. Budeme ju ešte potrebovať. Zo zadného vrecka vyťahujem vytlačený (a značne zničený) program a mierime k Semtexu - oficiálne stageu, neoficiálne stanu. Sadáme si na zem a pozeráme na breakdance battle moderovaný našou tanečnou celebritou, Lacim Strikeom. Chlapci dávajú, lámu sa, vlnia, skáču, "akrobatujú" a veľa iného, väčšina z nich sa ale mohla popri jedinej b-girl schovať;) Kvalita ale stále rasie a vyvrcholí vo veľmi vyrovnanom finále medzi dvoma b-boy crew, ako by moja babka povedala, takými chlapcami. Víťaz dostáva 20 litríkov od Pohody, porazený akurát tak potlesk. Ale riadny.
Celá show sa trochu natiahla (čo ešte bude mať neblahé následky), cez prestávku sme stihli akurát spolu s ostatnými ľuďmi zmrzačiť jednu cisternu s vodou a vrátiť sa späť na handlovskú Moju Reč. Neznalých zmätú bicie a gitary na scéne, ako však ale vysvitlo, chalani hrajú s Komplotom. S kapelou, s ktorou kedysi začínali. Nerobia si ťažkú hlavu z ničoho, počas songov si pýtajú pivo, pokecajú trochu s publikom, zahrajú niečo z dema, mixtapeov i albumu, pokúsia sa vytvoriť dramatickú atmosféru pri jednom mrazivom príbehu, zarapujú, zostanú celkom prirodzený, akože true a fresh. S kapelou na festivale im to ide rovnako dobre ako s DJom v klube.
Radikálne meníme žánre a ocitáme sa na (už rozbehnutom) koncerte Živých Kvetov pod Orange stageom. Veľmi ma teší, že dokázali zaplniť aj takéto veľké miesto. Lucia Piussi znova žiarila a z plného hrdlá spievala "všetko čo bude proti nám/ môže byť použité pre nás" z novej pesničky Popol a Prach. Kto Živé Kvety poznal už predtým (tak ako my), mohlo sa tešiť a všetky skladby spolu s Luciou spievať (tak ako my). Iní nech sa pozerajú, čo nám tu na Slovensku narástlo.
Koncert mal jedinú chybu. Vlastne to ani nie je jeho chyba. Keď Živé Kvety dospievali, bežali sme sa pozrieť aspoň na chvíľu na Peťa Tázoka, na ktorého som sa ja osobne veľmi tešil. Bol som zvedavý aký bude jeho koncert. Lenže smola. I keď sme do stanu doslova dobehli (Lucia by vedela rozprávať;), stihli sme asi posledné tri sekundy. Jeho vystúpenie bolo kvôli časovému sklzu skrátené. Obaja sme si z chuti zanadávali, ale nezostalo nám nič iné, len sa s tým zmieriť.
Potom sa po prvý krát s Luciou rozdelíme. Ja sa po občerstvení vraciam na českých WWW, Lucia sa necháva zlákať Parou (podľa všetkého najlepším slovenským koncertom).
Na WWW sa stretávam s kamarátom a pár ďalšími ľuďmi a spoločne okupujeme predný rad. Užívame si experimentálny industrial hip hop so zvláštnymi textami so slovnými hračkami. Užívame si rappera v extáze, ktorému z čierneho tielka neustále kvapká pot, kým sa z jeho úst derie "včera jsem vydezinfikoval celý nebe/ přes koleno ohnul duhu/ železo ve větru/ drááát!". Za nim mixujúci DJ bol tiež výnimočný zjav - 200 kilový potetovaný chlap, náušnica v uchu, biele 3XL tričko... s ružovým lízatkom v ústach. Kto nevidel, nepochopí. Nech ale skúsi myspace.com/neurobeat.
Stretávam sa s nadšenou Luciou. Ideme spolu niečo zjesť, kým začnú The Pipettes. Skok a ocitáme sa blízko pred pódiom, kde slečny rozbiehajú svoju milú a zábavnú show. Po tomto ich vystúpení ste ich museli milovať. Neuveriteľne milé kočky, úprimne sa tešiace z tancujúcich ľudí pod sebou, vedúce sympatické útržkovité dialógy medzi pesničkami si museli získať každého. A navyše pekne spievajú, dobre vyzerajú, predvádzajú mierne tanečné kreácie. Pop ako má byť. A keď pustili moju obľúbenú Pull Shapes.. Poďme ale radšej ďalej.
Vystáli sme si druhého švédskeho headlinera, Mando Diao. Boli sme dokonca v treťom rade pod pódiom. Myslel som si, že i keď ich hudbu nepočúvam, vystúpenie nemôže byť zlé. Ale bolo. Nudné. Toto je asi najvýstižnejšie slovo. Podobné pesničky, dopredu predvídateľné. Pod pódiom miestami ale celkom slušné pogo. Po polovici koncertu odchádzame. Lucia absolvuje tradičnú prezliekaciu a prezúvaciu procedúru a ideme na britského rappera Plan B. Na moje prekvapenie posunul svoje vystúpenie do rocku. Bola to vlastne regulárna rocková show. Španielka bola v úzadí, a čo je horšie, jeho hlas popri gitarách zanikal. Zahral moje obľúbené Mama a Charmaine, no na moju naj (Tough Love) sa nedostalo. Napriek nedostatkom to bola ku koncu celkom slušná nakladačka.
Kolotoč pokračuje. Chytáme sa s Luciou za ruky a razíme si cestu hustým davom. Na Basement Jaxx. TU sa dostávame k absolútnemu vrcholu, extáze a nirváne. Bombastická show, a pocit, že spolu so mnou/s nami tancujú ďalšie tisícky ľudí je omamujúci. Basement Jaxx vždy patrili k mojim obľúbencom. Obdivoval som ich, ako dokážu skĺbiť pop s tanečnou hudbou a elektronikou do pestrého a kompaktného celku. V koncertných momentoch sa ale obdiv zmenil na fascináciu. V živote som nemal viac energie. Pri Good Luck, pre mňa najväčšej pecke, som takmer stratil hlas. Bol som vďačný, že som ich nevidel od začiatku, mal som pocit, že by som to fyzicky nezvládol. A zrazu, po niekoľkých prídavkoch, skončili.
Jednoznačne sme potrebovali oddych. Uchýlil nás náš dobrý anjel pokoja a kľudu, Artfórum café. Sadli sme si a s kávou v ruke sme pozerali na slam poetry. Zo začiatku so záujmom, neskôr (v mojom prípade doslova) s otvorenými ústami. Slam poetry je vlastne poézie robená ako performance. Nemali by sa používať žiadne rekvizity, len vlastný hlas a telo. Domnieval som sa, že ma už len máločo dokáže šokovať. Jeden český slampoetrysta (príšerné slovo) ma ale presvedčil o opaku. Ten človek bol proste oblázon.
Túto zvláštnu poéziu neskôr vystriedal (okrem iného) básnik Pišta Vandal s Petrom Bálikom, okrem iného gitaristom Živých Kvetov. Pišta čítal svoje básne, Peťo mu do toho hral na gitare. Uvoľnené a prekvapivo veľmi zábavné spojenie. Výborný popolnočný oddych.
Keď skončila aj táto dvojca, šli sme znova do tanečného domu. Messer Chups sme nepoznali. Asi ako (takmer) nikto z prítomných. To, čo hrali, sa len ťažko opisuje,napriek tomu to skúsim. Rus a Ruska z Petrohradu. Ona dlhé čierne vlasy s ofinou, oblečená v ružovom trblietavom trikote. Hrala na basgitaru. On celý v čiernom, krátke vlasy. Ovládal gitaru. Žiaden spev. Len nasamplované staré hororové snímky, ktoré tvorili aj jadro perfektnej vizualizácie za ich chrbtami. Zombie poetika. To bol naozaj náklad. Spolu s ešte ďalšími tromi ľuďmi sme v menšom polkruho mlátili nohami o parket celú hodinu ich hrania. Neuveriteľná show, na konci sme boli úplne vyčerpaní. Celý zbytok noci sme pretancovali...

To, že toto všetko spolu s nami prežívalo ďalších 25 tisíc ľudí, sme sa dozvedeli až neskôr.

Napriek tomuto všetkému je na Pohode kúzelná iná vec. Všetci, čo nejakú Pohodu zažili, o nej rozprávajú. Všetci ostatní si to nevedia dosť dobre predstaviť. Tá vec je atmosféra. Ten neuveriteľne silný pocit, ktorý človeku naplno dôjde až po skončení festivalu. Nedá sa uchopiť, či odôvodniť. Nie je to ani vynikajúcimi službami, ani skvelým line-upom, ani letiskom. Všetci sa bavia, sú, triezvi, zhovorčiví, milí, uvoľnení... Človek si len kladie otázku. Kde sú títo ľudia počas roka?