Dobiehame resty

To viete. Kým sa človek rozhýbe, že by sa patrilo aj niečo napísať, zistí, že je už jeseň. A čo je vhodnejšie na vás vytiahnuť, ako to najlepšie, čo sa cez prázdniny urodilo? No, nič:) Takže prosím:

Spoon: Ga Ga Ga Ga Ga

Americká indie rocková kapela Spoon už nie je taká rocková ako by sa mohlo zdať. Teda nie tak ako by sa na prvý pohľad patrilo. Na ich šiestom albume, dadaisticky nazvanom Ga Ga Ga Ga Ga sa do popredia výrazne dostáva "akustično". Klavír, bicie, občasné tlieskanie, gitary. Tie elektrické dielu už len pomohli k dokonalosti. Toto je hudba, kvôli ktorej sa to celé oplatí. Kôli ktorej sa oplatí hľadať a hľadať. Kôli skladbám ako The Ghost Of Your Lingers, vo svojej podstate veľmi jednoduchej pesničke so silnou atmosférou, s občasným noiseovým detailom. Alebo kôli energetickej bombe The Underdog, pri ktorej dostávam chuť naučiť sa hrať na gitaru. A takýchto momentov je na Ga Ga Ga Ga Ga plno. Spoon rocks!

Yeah Yeah Yeahs: Is Is EP

Jedna z mojich top favourite skupín. Karen O so svojimi dvoma chapcami vám ukáže ako sa to robí! Za 17 minút v piatich pesničkách ukážu viac nápadov a chuti robiť dobrú hudbu než spasiteľ sveta Bono za polovicu svojej kariéry. Is Is EP je možno viac performance než sled pesničiek, je to ale to najlepšie, čo YYYs dokážu. Keren si pri speve vždy rada pomôže občasným onomatopoje, gitarista Nick dodá trochu drsnosti a bubeník Brian, chudák, sa to snaží udržať pokope. A to si píšte, že mu to ide!

V júli sa k novému albumu dokopali aj Gogol Bordello. Vy, čo kapelu už poznáte, viete čo máte od albumu Super Taranta! čakať. Cigánsku punkrockovú zábavu. Nič viac, nič menej. Ak by niekto potreboval osviežiť pamäť, nech listuje trochu v archíve. Trochu zábavy sa snažili priniesť aj tanečné kapacity The Chemical Brothers, ich We Are The Night bolo prijaté ale skôr rozpačito. Pomaly im asi dochádza dych, chytá ho ale nová generácia. Pravidelní čitatelia blogu asi tušia na koho myslím. Ak by mal niekto peniaze nazvyš, môže ma potešiť Silent Shout Deluxe Edition od severských čarodejníkov The Knife. Len spomenieme, že v júli vydali svoje ďalšie albumy aj Smashing Pumpkins, Garbage a Prince. Pohnime sa ale ďalej, čaká nás ešte august.

Caribou: Andorra

Caribou je one-man projekt kanadského hudobníka Daniela Snaitha. Na najnovšom albume zablúdil až do 60tych rokov, obdobie slnečného popu, výrazne preniknutého psychadéliou. Do popredia výrazne tlačí hudobnú zložku, spev je menej dôležitý, jeho obsah je aj tak zvyčajne obsiahnutý v atmosfére toho-ktorého songu. Ak máte chuť na niečo iné, ako bežne počúvate, Andorra by mohla byť tá správna voľba. Hudba rovnako dobre fungujúca pri počúvaní aj ako kulisa k iným činnostiam. Celý album je (vrátane poslednej Niobe, ktorá zvukovo smeru skôr do budúcnosti ako do minulosti) pekný, pomaly plynúci, organický oddych.

M.I.A.: Kala

Keď M.I.A. na otváracom Bamboo Banger spieva/rapuje "M.I.A. is comming back with power, power", nejde o žiadnu štylizovanú pózu, tak typickú pre mnohých hudobníkov. M.I.A. vie o čom hovorí, keď v textoch rozpráva o treťom svete, o peniazoch, zbraniach, prostitúcii... Pokiaľ sa ale sústredíte len na hudbu (teda vlastne nesústredíte), postrehnete veľmi slušivé, originálne beaty. Kombinujú napríklad husľové slučky (Jimmy), streľbu (Paper Planes), či Bolywoodske sample (Bamboo Banger) . Od prevažne grime zvuku na debute Arular je to posun. S rapom M.I.A. pomáhajú aj pozvaní hostia. Spomenúť treba aspoň afrického rapera Afrikan Boya a americkú hviezdu Timberlanda (tento chlapík asi ani nespí, je prosto všade). Počuť Kalu je silný zážitok.

Prázdninový výpočet ešte obohatíme o optimistov The Polyphonic Spree, metalistov Korn a príjemných Architecture In Helsinki - indie popový kolektív z Austrálie. A to by bolo v skratke asi všetko.